Mrzí nás, že sme niektoré sklamali, no.. Katy a ja máme svojho obľúbeného člena,a si ako každý z vás a ním je Liam.. o ňom sa nám proste najlepšie píše. Vieme, že Harry ani Louis ešte neboli, no pri nich to akosi nejde.. na dvadsiatej časti sa zasekneme a ďalej sa to už nedá.. s Liamom do dotiahneme aj na vyše 40, ako uvidíte na tejto poviedke.. Dúfame, že aj keď je s Liamom, neodradí vás to od čítania.. 

On:

Vo svojom živote som musel preskákať toľko prekážok, že som to už dávno prestal počítať. Už ako malý chlapec som mal veľa problémov. Narodil som sa totiž len s jednou obličkou a lekári mi nedávali veľké šance na prežitie. Denne som dostával desiatky injekcií, ktoré ma udržovali pri živote. Mama, otec aj sestry boli so mnou po celý čas v nemocnici, to je vlastne miesto, kde som strávil takmer polovicu svojho detstva. Trvalo veľmi dlhý čas, kým si ma rodičia mohli vziať domov. Aj doma som však musel dostávať včeličky a bral som kopec liekov, pretože ani druhá oblička sama nepracovala najlepšie. Keď som nastúpil do škôlky, deti vedeli, čo som zač. Tu v okolí sa pozná každý s každým, takže nikomu neušlo, že Paynovcom sa narodilo „kriplavé“ dieťa. Áno, presne tak mi za chrbtom hovorili. Deti sa ma stránili, akoby som prenášal nejakú nákazlivú chorobu. Jediné potešenie som zažíval doma, pri hrách s mojimi staršími sestrami. Raz som sa prispôsobil ja im a robil som im šoféra ich bárbin, raz oni mne a hrali sme sa na cowboyov.  Medzi deťmi som ani náhodou nebol obľúbený, no s nikým som nemal žiadne problémy.

Horšie to bolo, keď som nastúpil do školy. Ľudia vedia byť poriadne zlomyseľní.. Občas som započul, ako sa o mne niekto rozpráva, nikdy to nebolo v dobrom, inokedy po mne len zazerali, no nikto sa ku mne ani neodvážil priblížiť. To bol však len prvý stupeň.. Na druhom stupni základky sa veci radikálne zhoršili. Decká sa mi nevyhýbali, no priamo ma napádali. Nadávky boli niekedy málo, tak prišlo aj na kopance a päste. Šikanovali ma až do konca základnej školy a ja som sa cez to nevedel nijako preniesť. Zatváral  som sa sám v izbe a nikomu som nič nepovedal, len som potichu trpel a čakal, kedy to celé skončí. Občas som si len pustil nejaké pesničky a potichu si do nich nôtil smutné slová. Nevedeli o tom ani moji najbližší, určite by nedopadlo dobre, keby som sa vyspovedal. Začali by si zo mňa uťahovať ešte viac a mali by ma za zbabelca, čo som nechcel. Neviem, prečo ma zaujímal ich názor, keď ma ani jeden z nich vlastne nemal rád.. Takto som si teda pretrpel dlhé roky a nevedel som sa dočkať strednej školy. Wolverhampton však nie je až také veľké mesto, a teda aj strednú som navštevoval takú, kde ma dosť ľudí poznalo už zo základnej. Neprišiel som teda do prostredia, kde by som mal úplne čistý štít. Tu však chcem dokázať niečo viac, nenechám nikoho, aby mi ubližoval. To znelo ako z nejakého citátu, ale je to tak.. 

Hneď na začiatku školy k nám prišlo nejaké nové dievča. Všimol som si ju až vtedy, keď ju riaditeľka priviedla k nám do triedy a ona si šla sadnúť do lavice úplne vzadu, hneď vedľa tej mojej. Tmavé vlasy jej v kučerách padali na plecia a musel som uznať, že bola naozaj pekná. Venoval som jej jeden nesmelý povzbudivý úsmev, no potom som sa radšej venoval svojim poznámkam v zošite. Voči ľuďom nie som veľmi dôverčivý, nemusí však byť zlá. A možno.. možno si nakoniec nájdem u nej aj kamarátku..

Ona:

Myslela som si, že prvý deň na strednej,vlastne na všetkých školách, je ten istý. Iba nejaké pokyny, čítanie školského poriadku a podobné bludy. No z usmievavej učiteľky sa nakoniec vykľula pekná potvora, hneď na začiatku nám totiž nadelila povinné čítanie a každému referát o nejakom spisovateľovi. Celú hodinu som len zapisovala poznámky a tak som nemyselal na nič iné. Keď zazvonilo, rýchlo som sa zbalila, no nakoniec som z triedy išla posledná a môj plán sledovať niekoho a nájsť kde sa nachádza učebňa biológie, nevyšiel.

Mala som 5 minút nájsť ju. Behala som po chodbách a hľadala tie správne dvere. Cestou som stretla dve dievčatá, ktoré som si zapamätala z triedy a nasledovala som ich. Učebňa biológie bola na druhom poschodí, tretia chodba, úplne vzadu, dvere naľavo. To si asi zapamätám. Takmer všetky lavice boli obsadené po troch. Len jedna jediná nie. Úplne v predu sedel len chlapec, ktorý sa na mňa ráno usmial. Zacítila som na sebe takmer všetky oči, keď som mierila k jeho lavici. Zľakla som sa, že je určite obľúbený a ochvíľu sem nabehne jeho priateľka a vykopne ma odtiaľ. No nemala som na výber,inde nebolo voľné miesto. "Môžem?" spýtala som sa s malou dušičkou a očkom som skontrolovala, či už nevchádza nejaká blondína v roztlieskavačskom úbore.