On:

Do hotela sme sa prepašovali ako James Bond. Smiali sme sa, keď sme sa viezli výťahom na jedno z najvyšších poschodí a potom sme zakotvili v našom apartmáne. Uložili sme sa na gauči, priniesol som svoj notebook a dali sme do neho fotky. Prehrabávali sme sa v nich, niekoľko sme upravili, niečo vymazali. "Ale tieto chcem určite." povedal som a ukázal na fotky, kde sme obaja.  

Usmiala sa a vtedy si na niečo spomenula. Asi by som mu to mala povedať, pomyslela si. "Ako sa volá ten kučeravý?" 

"Môj kolega? Harry, prečo?"  

"Nechcem byť žalobaba, skôr by som ho chcela varovať.. Včera som ho videla s Valerie.. Bozkávali sa a ktovie či len to. Ja len, nech si na ňu dáva pozor.."  

Nemohol som uveriť tomu, čo som počul. Harry a tá suka? Ale zase.. "Poviem mu.. Ale pochybujem, že sa s ňou ešte niekedy stretne.." 

"Dúfam, že nie.... Vie veľmi ublížiť.."  

"Pôsobí tak. Ale Hazza je veľký chlapec, nejako si poradí." usmial som sa. "Tak čo, spravíme ešte nejaké fotky?"

"Nejako ťa to začalo baviť." zasmiala sa.  

"Pokiaľ je s kým." zasmial som sa a vzal som do rúk foťák.

Odišla niečo pred ôsmou večer, odprevadil som ju zadným vchodom do hotela, aby ju náhodou nezbadali. Nejde o to, že by ma s ňou videli, iba to, ako som povedal. Priveľa otázok.. Až keď som sa vrátil do apartmánu, zistil som, že som si od nej zabudol vypýtať číslo.. Nevadí, mám adresu, to hádam postačí. Rozvalil som sa na gauči, vzal do notebook a prezeral si všetky fotky, čo sme dali do počítača. Na niektorých sme sa dobre nasmiali. A obzvlášť pár, na ktorých je len ona sa mi podarilo..

Chalani sa do izby dovalili takmer o pol noci, ja som ešte nespal, lebo som sa po dlhej dobe rozhodol spraviť twittcam. Hneď sa okolo mňa nahrnuli a začali mávať a vrieskať do kamery. Chvíľku som ich nechal, nech tam poklebetia a potom som to zrušil. Poloopitých som ich poukladal do postele ako vždy a potom som si šiel ľahnúť už aj ja. Rozhodol som sa, že aj zajtra za ňou pôjdem. A ako dôvod použijem to, že som si od nej zabudol vypýtať číslo.

Ona:

Takmer celú pamäťovú kartu sme zaplnili našimi bláznivými fotkami ale aj peknými fotkami, na ktorých bol iba on. Všetky som si dala do počítača a dokoliečka som si ich s úsmevom pozerala, Valerie sa ma vypytovala, kde som bola, no keď som jej po tretej otázke neodpovedala, začala hovoriť o sebe. "Včera som sa zoznámila s Harrym. Ak vôbec vieš koho myslím.." pohŕdavo odfrkla a piplala sa vo večeri. "A myslím si, že z toho niečo bude. Je zo mňa úplne paf. No a keď budem s ním, budem bližšie k Liamovi." zasnene sa usmiala a mňa ako keby smrtka prešla. Zdvihla som hlavu a nenávistne na ňu pozrela.

"Chceš ho využiť? Nezdá sa ti to moc?" No ona by zavrtela hlavou.

"Ty sa do toho nevyznáš. Ale chudiatko ani sa nedivím, že s chalanmi nemáš žiadne skúsenosti. Ja byť chalanom ani bicykel si o teba neopriem." zvonivo sa zasmiala a odišla hore. Ja som skamenená zostala sedieť. Chce Liama..To nie je dobré, keď niečo chce, vždy to dosiahne..

V stredu ráno bolo krásne počasie. Valerie s mamou odišla na mani-pedi a tak som mala voľný dom. Obliekla som si plavky a išla som pri bazén chytať farbu. Jediné, čo tu mám rada je bazén. Veľmi rada plávam. Keď som bola menšia, chodila som aj na súťaže. Ocko ma veľmi podporoval, no potom.. Všetko sa pokazilo. Po štvrťhodinke plávania som si ľahla na lehátko. Keby tu stále bol taký kľud. Kiež by som tu bývala sama. V podstate je to môj dom, kúpil ho ocko, lenže tie dve mrchy všetko prevzali a správajú sa akoby to naozaj bolo ich a ja som len nejaká slúžka. Už iba rok a pol a budem môcť odísť..

Keď som otvorila oči, aby som pozrela na mobil koľko času mi zostáva, zľakla som sa postavy vedľa mňa. Bol to Liam. Rýchlo som zobrala uterák a zakryla som sa. "Čo tu robíš?" On ma normálne sledoval..

On:

Môj plán s nedeľnou vychádzkou nevyšiel. Musel som ostať na hoteli a dávať rozhovory do všemožných rádii a časopisov. V pondelok večer bol koncert, v utorok ďalšie rozhovory, no a nakoniec sa mi podarilo z tohto všetkého vykľučkovať až v stredu. Ostávame tu až do nedele, takže je vlastne ešte čas.. Nasadol som do auta a znova som sa vybral na adresu z papierika, pri veľký biely dom. Zazvonil som pri dverách, no nikto neotváral, tak som sa rozhodol, že ho skúsim obísť a pozrieť sa, či niekto nie je vonku na dvore. Ešteže to nemajú oplotené.. Mal som šťastie, Sabbie ležala na lehátku, mala zatvorené oči a usmievala sa do slnka. Usmial som sa aj ja a potichúčku som podišiel bližšie a sadol si na lehátko vedľa. Vôbec ma nezapočula, tak som tak aj ostal a sledoval ju. Zasmial som sa, keď sa naľakala a rýchlo sa zakryla uterákom. "Len pokoj. Chcel som ťa ísť pozrieť, neotvárala si, tak som skúsil šancu vzadu na dvore. A ako vidím, oplatilo sa."  

"Ja už som sa zmierila s tým, že sa už nestretneme.." dokonca som plakala kvôli tom, že som sa bála, že sa už neozveš, pomyslela si.

"To nehrozí. Vlastne, prišiel som si vypýtať tvoje číslo." usmial som sa na ňu. 

Usmiala sa a sadla si. Vymenili sme si čísla a potom som si sadol na jej lehátko. (V bruchu jej lietali motýliky o sto šesť. ;))